Na dosiahnutie klimatickej neutrality je potrebné znížiť produkciu oxidu uhličitého (CO2) a ďalších skleníkových plynov, ktoré prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. To je možné dosiahnuť predovšetkým:
- upustením od používania fosílnych palív (nahradenie uhoľných elektrární obnoviteľnými zdrojmi, využívanie alternatívnych zdrojov energie v automobilovej doprave),
- ďalej zachytávaním uhlíka z atmosféry (obnova lesov a ďalších ekosystémov či priemyselná filtrácia),
- prípadne formou tzv. uhlíkových kompenzácií (zníženie emisií oxidu uhličitého alebo skleníkových plynov za účelom vyrovnať emisie vyprodukované inde).
V súčasnosti je zrejmá snaha nahrádzať fosílne palivá obnoviteľnými zdrojmi, ktorých spaľovaním nevznikajú emisie CO2 ani ďalšie skleníkové plyny. Ideálnu náhradu za fosílne energetické nosiče, ako sú uhlie, vykurovací olej alebo zemný plyn, predstavuje vodík, ktorý je navyše k dispozícii vo veľkom množstve, prípadne ho je možné trvalo vyrábať (podľa spôsobu výroby rozlišujeme štyri typy vodíka: zelený, modrý, šedý a tyrkysový , pričom za ekologický možno považovať ten zelený, ktorý sa získava z vody prostredníctvom elektrolýzy s využitím iba energie z obnoviteľných zdrojov).
V čom spočívajú výhody vodíku
Popri tom, že je možné vodík vyrábať aj spaľovať CO2 neutrálne, má v porovnaní so zemným plynom či vykurovacím olejem tiež vyššiu energetickú hustotu (33,3 kWh/kg; zemný plyn 13,9 kWh/kg, vykurovací olej 11,4 kWh/kg). Navyše nie je jedovatý, žieravý alebo rádioaktívny, neznečisťuje vodu a neškodí životnému prostrediu.
To, že je vodíku ako nosičovi energie prikladaný veľký význam, dokazujú aj niektoré kroky v oblasti politiky. Nemecká spolková vláda sa napríklad rozhodla investovať do ďalšieho cieleného vývoja vodíkovej infraštruktúry deväť miliárd eur a spolu s ďalšími dvadsaťjeden štátmi Európskej únie a Nórskom zaradila vodík medzi projekty spoločného európskeho záujmu. Až do roku 2024 má európska výroba vodíka pomocou obnoviteľných energií predstavovať milión ton a do roku 2030 desať miliónov ton.
Poznámka redakcie: Najmenej dvojnásobný skleníkový efekt (v porovnaní s oxidom uhličitým) vykazuje vodná para. Tá pri odparovaní vody z oceánov a z pevniny odvádza s výparným teplom vody veľké množstvo tepla do atmosféry, ktorá toto teplo rovnomerne sála k zemskému povrchu (skleníkový efekt) aj do vesmíru. Skleníkové plyny zvyšujú sálavosť atmosféry, bez ktorej by sa plynný obal Zeme nemohol zbavovať tepla sálaním. Skleníkové ovzdušie posilňuje aj sálanie tepla do vesmíru a s tým aj účinné chladenie planéty. Vo výškach nad 10 km už nie je veľký teplotný rozdiel medzi pólmi a rovníkom; atmosférický "skleník" účinkuje rovnomerne nad celou planétou a prírastok vzdušného oxidu uhličitého teplotu planéty už skôr znižuje.
O krok napred
Aj napriek spomínaným výhodám, ktoré vodík prináša, bráni jeho masívnemu využitiu chýbajúca infraštruktúra a vysoké náklady na jeho výrobu, skladovanie a distribúciu. Jedným zo spôsobov, ako tento prvok začať využívať už dnes, je formou prímesi v zemnom plyne. V koncentrácii do 20 percent je totiž možné využiť existujúce plynovody bez toho, aby bolo potrebné ich viac upravovať. Na to už zareagovali aj niektorí výrobcovia tepelnej techniky. Viessmann, nemecká spoločnosť pôsobiaca v tomto segmente už od roku 1917, má vo svojom portfóliu plynové kotle, ktoré dokážu využívať práve zemný plyn s prímesou vodíka. V súčasnosti môže podľa platných smerníc zemný plyn obsahovať maximálne 10-percentný podiel vodíka, kotly Viessmann sú však navrhnuté aj pre 20-30-percentný podiel. Sú teda o krok vpred pred legislatívou a už teraz sú pripravené pre budúcnosť (nesú označenie „H2 Ready“). Plynové kotle a palivové články, ktoré by dokázali fungovať iba na báze spaľovania čistého vodíka, už firma testuje.
