Dodajme, že lepšie zákony pre opis klímy ľudstvo nemá. Vtedy žili a bádali také vedecké stálice, ako Stefan, Boltzmann, Wien, Planck, Einstein, Schrödinger a ďalšie, u ktorých si všímame aj ich vysokých morálnych hodnôt. Tí vtedy - bez toho, aby to tušili - prišli s teóriou, ktorú o 100 rokov neskôr chybne uchopia klimatológovia pri riešení "problému" globálneho otepľovania.
Hlavnú úlohu v pochopení žiarenia má úžasný Max Karl Ernst Ludwig Planck, nositeľ Nobelovej ceny. Ten sa, okrem iného, roku 1933 pokúsil presvedčiť Adolfa Hitlera, aby ušetril vedca židovského pôvodu, chemika Fritza Habera. Na oplátku bol Planck označený za bieleho Žida a roku 1938 vylúčený z nemeckej Akadémie vied. Dnešná politika klímy Adolfovo rokovanie pozoruhodne napodobňuje.
Planckov zákon
Tento zákon, prvýkrát publikovaný v roku 1900, je dodnes výnimočný. Ide o kvantový zákon, ktorý opisuje svetlo a elektromagnetické žiarenie ako štatistický súbor jedinečných kvánt (fotónov). Každý fotón má v Planckovom zákone "svoju" vlnovú dĺžku a energiu a v danom priestore o rovnakej teplote vytvárajú všetky fotóny presne definované širokospektrálne tepelné žiarenie, ktoré vedec opísal fyzikálnym vzorcom. Zhoda Planckovho zákona so skutočnosťou je dokonalá.
Max Planck dospel k tomuto zisteniu pomocou experimentov, kedy sa "pozeral" malým otvorom do dutiny telesa, ohriateho na presnú teplotu. Teplotu postupne menil, aby presne opísal tepelné žiarenie o rôznych teplotách. Planck zdôrazňoval, že to, čo v dutinách videl, meral a zapísal do podoby fyzikálneho zákona, nebolo vyžarovanie tepla z povrchu telesa, ktoré dutinu obklopuje, ale priestorové žiarenie v dutine o danej teplote. Inými slovami, nositeľom tohto žiarenia nebola ani nádoba, ani vzduch v nej, ale iba teplota.
Kým teda Planck opisuje spektrálne zloženie a hustotu žiarivej energie v J/m4 = J/(m·m3), ktorá sa ustáli v priestore o danej teplote, pokladá teória globálneho otepľovania žiarenia len ako niečo, čo uniká z povrchu ohriateho telesa, menovite povrchu Zeme, a čo atmosférou len prelieta do Vesmíru. A v tom je kameň úrazu ekológov.
Tepelné žiarenie okolo nás
Intenzitu a zloženie tepelného žiarenia určuje len teplota. Teplota vesmíru je 3 K a tomu zodpovedá teplota reliktného žiarenia. Rôzne ohriate povrchy pevnín a oceánov na jednej strane a vesmíru na strane druhej síce vytvárajú teplotný profil v atmosfére, ale nie energetickú hustotu tepelného žiarenia (fotónového poľa) medzi nebom a zemou; tú definuje len miestna teplota v danom mieste, hoci ovplyvňovaná Zemou aj nebom.
Inými slovami, atmosféra je plne obsadená tepelným žiarením. A pre žiadne okno, ktoré má zapĺňať CO2, v nej nie je miesto.
Zatváranie atmosférických okien
Atmosférické okno je pojem z dielne klimatológov. Podľa nich vodná para H2O a oxid uhličitý CO2, ktorú sú v atmosfére, pohlcujú tepelné žiarenie a ohrejú sa, aby potom väčšinu pohlteného tepla vyžiarili späť k zemi. Viac CO2 znamená viac vrátenej energie, podľa predpovedí 1 W/m2 a výhľadovo, pokiaľ sa s CO2 nič nespraví a jeho podiel bude narastať, dokonca 3 W/m2 aj viac (modely sa líšia).
Nárast teplôt súvisiaci s tzv. „zatváraním" atmosferických okien je v skutočnosti oveľa menší, než hovoria "otepľovacie" hypotézy. Je nemerateľný a na atmosférických oknách, nech už akýchkoľvek, podľa Planckových poznatkov nezáleží. Podstatné je, že všetky vrstvy atmosféry sú plne obsadené priestorovým tepelným žiarením, ktoré zodpovedá miestnej lokálnej teplote (vrátane žiarenia, ktoré má podľa "klimatológov" utekať atmosférickými oknami rovno do vesmíru). Inými slovami, všetky špekulované atmosférické okná sú plne a trvalo uzavreté miestnym priestorovým tepelným žiarením (s CO2 aj bez neho). Vzdušné vrstvy, prostredníctvom tohto priestorového žiarenia, všetko tepelné žiarenie od zemského povrchu pohltia a potom si ho postupne preposielajú do vyšších vrstiev atmosféry a nakoniec do vesmíru. Odstránenie skleníkových plynov z atmosféry na tom nič nezmení, tieto plyny nemajú merateľný vplyv na teplotu planéty.
Záver
Slnko zásobuje Zem obrovským množstvom žiarivej energie, ktorá, ak sa nemá natrvalo ohrievať, musí Zem vyžiariť späť do vesmíru. Myšlienka, že rast CO2 vo vzduchu zachytáva tepelné žiarenie od zemského povrchu a čiastočne ho odráža späť k zemi, je z ríše omylov. Tepelné žiarenie Zeme sa mieša s priestorovým tepelným žiarenia v atmosfére; to všetko vytvára okolo Zemegule stabilnú sálavú vrstvu, v ktorej s výškou klesá teplota až do cca -75 ° C nad troposférou. Tieto deje účinne stabilizujú pozemskú priemernú teplotu. Myšlienka, že sa planéta ochladí, keď ľudia, príroda a priemysel prestanú vydychovať CO2, je rovnako hlúpa ako "nápad" vyháňať vyfukovačom vzduch od slnkom rozpálenej zeme rovno k nebu v domnienke, že tak "vyfúkneme" teplo až do kozmu...
Literatúra:
[1] Víden I.: Chemie ovzduší, VŠCHT Praha, 2005
[2] Dr. David D. Turner: Downwelling High-Spectral-Resolution Infrared Radiance: Observations and Utility, 2007
Súvisiace články:
