Jan Zázvorka sa narodil 21. 1. 1884 v Prahe a 27. 5. 1963 v Prahe zomrel [1],[2]. Bol ďalším z radu žiakov Jána Kotery [3], na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe študoval v rokoch 1901–1906 a neskôr v rokoch 1906–1914 pracoval v Koterovom ateliéri. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval a prevažnú časť vojny strávil ako vojak v zajatí. Po návrate do Prahy pracoval v rokoch 1920–26 vo firme Záruba-Pfeffermann, ale už v r. 1926 si otvoril vlastný ateliér.
Ovplyvnený vojnovými zážitkami vytvoril dva významné pomníky, pomník bitky pri Zborove na Ukrajine a pomník legionárov vo francúzskom Terrone. V Prahe najskôr navrhoval rodinné aj činžovné domy, napr. v rokoch 1925–31 domy pre družstvo Zátišia v Prahe – Holešoviciach, ale smeroval skôr k monumentálnej tvorbe.
Architektonické súťaže na budovy Vojenského múzea a Pamätníku oslobodenia
Jan Zázvorka sa od poloviny dvadsiatych rokov zúčastňoval architektonických súťaží na budovu Vojenského múzea a hlavne Národného pamätníku, vtedy tiež nazývaného Pamätník oslobodenia, na vrchu Vítkove na pražskom Žižkove.
Z týchto dvoch objektov bolo podľa Zázvorkovho projektu najskôr v rokoch 1927–31 postavené Vojenské múzeum (obr. 1), pre ktoré Jan Zázvorka navrhol aj vnútorné zariadenie. Národný pamätník bol postavený v rokoch 1929–32.
Vzniku pamätníku predchádzal návrh na postavenie pomníka Jana Žižky. Už v r. 1882 občania Žižkova založili spolok pre postavenie Žižkovho pomníku a v r. 1907 mesto darovalo pozemok. Prvá architektonická súťaž na pomník prebehla v r. 1914, ale vypuknutie prvej svetovej vojny práce prerušilo.
Po skončení vojny bola idea rozšírená o návrh na výstavbu Pamätníku oslobodenia, dnes tiež nazývaného Národný pamätník, ktorým by sa uctila pamiatka čsl. legionárov a čsl. odboja.
Architektonickú súťaž v roku 1925 vyhral Jan Zázvorka so spoluautorom Jánom Gillarom a podľa ich projektu bol pamätník v rokoch 1929–32 postavený [4]. Budovu tvorí železobetónový skelet obložený žulovými doskami. Rozmery pamätníku boli imponujúce, dĺžka 143 m, šírka 31,5 m a výška rovnako 31,5 m. Pamätník upútal aj medzinárodnú pozornosť a v r. 1937 bol v Paríži ohodnotený cenou Grand Prix.
Na výzdobe pamätníka začali pracovať poprední umelci tej doby. Karol Pokorný vytvoril mramorové reliéfy Útek, Obrana, Umieranie a Smrť, Otakar Švec sochy Vernosť a Statočnosť, Jaroslav Horejc sviece, podľa kartónov Maxa Švabinského a Jakuba Obrovského vznikla mozaiková výzdoba interiérov.
Pomník Jana Žižky a jeho história
Súčasne prebiehali aj súťaže na pomník Jana Žižky. V r. 1931 vyhral návrh Bohumila Kafky na jazdeckú sochu, ktorá bola k odliatiu pripravená v r.1941, ale odliata bola až po Kafkovej smrti v r.1950. Je treťou najväčšou jazdeckou bronzovou sochou na svete (obr. 2, obr. 3).
Ani výzdoba pamätníka nebola do druhej svetovej vojny dokončená. Po vojne bol zmysel pamätníka rozšírený a zahŕňal aj pamätník obetiam nacistickej okupácie. Budova bola doplnená o Sieň sovietskej armády, ktorú projektoval opäť Jan Zázvorka (obr. 4). Výzdobu tvorili vtedajší umelci, autorom kovových dverí je Jozef Malejovský (obr. 5), bronzový veniec na schodoch do kolumbária vytvoril Karel Štipl (obr. 6).
V rokoch 1954–62 pamätník slúžil ako mauzóleum Klementa Gottwalda a až do r. 1979 tiež ako úložisko ostatkov komunistických funkcionárov, ako posledné tam boli uložené ostatky prezidenta Ludvíka Svobody. V r. 1990 boli ostatky premiestnené a pre pamätník sa hľadalo nové využitie. Pamätník bol celkovo reštaurovaný a v r. 2009 v ňom bola otvorená expozícia Križovatky českej a československej štátnosti (obr. 7).V r. 2012 bola expozícia obohatená o podzemnú otvorenú expozíciu nazvanú Laboratórium moci.
V priestore pred jazdeckou sochou sú uložené ostatky Neznámeho vojaka zo Zborova a ostatky Neznámeho vojaka od Dukly. Na priečelí podstavca sochy bol veľký československý znak od Otakara Španiela, ale v r. 1962 bol nahradený štátnym znakom ČSSR a v r. 1997 súčasným štátnym znakom.
Ďalšie zaujímavé projekty
Po druhej svetovej vojne Jan Zázvorka pracoval na vyššie spomínanom rozšírení Pamätníka v Prahe na Žižkove a ďalej na spolupráci s J. Žákom na novej železničnej stanici v Prahe Smíchove [6]. Stanica (obr. 10) bola postavená v rokoch l1953–56 a jej výzdoba je poplatná dobe vzniku (obr. 11), ale s pripojenou stanicou metra je stále funkčná. Ako posledný, neskôr realizovaný projekt Jana Zázvorky, sa uvádza hotel Mědínek v Kutnej Hore. Projekt bol Zázvorkom vypracovaný už v r. 1956, ale stavba prebiehala až v šesťdesiatych rokoch podľa projektu upraveného architektmi Jeřábkom a Trmačom.
Množstvo Zázvorkových projektov sa nezrealizovalo, ako príklad je možné uviesť projekt veľkotržnice v Prahe na Maninách alebo sanatórium vo Vyšných Hágoch vo Vysokých Tatrách na Slovensku.
Členstvo v spolkoch a súkromný život
Ako väčšina významných architektov bol aj Jan Zázvorka členom množstva spolkov ako SVU Mánes, Jednoty umelcov výtvarných a ďalších, bol aj zakladajúcim a Čestným členom Zväzu architektov ČSR. V r. 1937 bol zvolený riadnym členom Českej akadémie vied a umenia. Bol dvojnásobným laureátom Štátnej ceny, v r. 1951 a 1954. Jan Zázvorka bol otcom filmového architekta Jana Zázvorky ml. (2. 5. 1914 Praha – 14.10.1991 Praha) a herečky Stelly Zázvorkovej (14. 4. 1922 Praha – 18. 5. 2005 Praha).
Jan Zázvorka ml., od ktorého narodenia tento rok uplynulo sto rokov, vyštudoval architektúru na ČVUT a od r. 1936 pôsobil ako samostatný architekt. Je autorom stavby množstva českých filmov začínajúc filmami ako Kristián, Kúzelný dom, Rieka čaruje a mnoho ďalších. S rozvojom televízie pracoval aj na tvorbe televíznych relácií, napr. Odchádzať s jeseňou, a hlavne seriálov ako bol F. L. Věk (1975), Bol raz jeden dom či Chalupári. Venoval sa aj scénografii a výstavníctvu.
Herečka Stella Zázvorková prešla hereckou školou E. F. Buriana a za okupácie hrala v Pražskom divadle pre mládež Míly Mellanovej. Potom vystriedala množstvo pražských divadiel, Divadlo satiry, Armádne umelecké divadlo, Divadlo estrády a satiry a divadlo ABC. Od r. 1962 bola členkou Mestských divadiel pražských. Bola krátko vydatá za herca Miloša Kopeckého a mala s ním dcéru Janu. Po rozvode sa už nevydala. Vytvorila veľké množstvo divadelných aj filmových rolí, z posledných je možné uviesť filmy Kolja, Pelíšky, Kytice a hlavně Babie leto. Dvakrát bola vyznamenaná cenou Český lev, v r. 2001 a v r. 2004. V spolupráci s A. Šloufovou napísala memoárovú knihu Stella o sebe (1998).
Literatúra
[1] Josef Tomeš a kol.: Český biografický slovník XX. storočia. Paseka, Petr Meissner, 1999. ISBN 80-7185-245-7
[2] Kamil Dvořák: Jan Zázvorka. Archiweb
[3] Milan Kašpar, Alena Michálková: Výročie Jana Kotěry. Stavebnictví a interiér 19, 2011, č. 6, str. 33–35. www.stavebnictvi3000.cz
[4] Národný pamätník na Vítkove. Archiweb
[5] Jan Zázvorka. Wikipedia
[6] Emanuel Poche: Prahou krok za krokom. 22. prepracované a rozšírené vydanie. Nakladateľstvo Panorama Praha 1985
