Či už ide o autobusové a električkové terminály či gigantické vlakové stanice, súčasné architektonické zastúpenie si neberie servítky a rodia sa tak stavby, ktoré upútajú na prvý pohľad a lákajú k vstupu aj tých, ktorí nepatria medzi cestujúcich. Tvorcovia architektonických návrhov sú často medzinárodne preslávení dizajnéri, ktorí ich prostredníctvom zanechávajú výrazný odkaz. Pozrime sa teda na jeden zlomok toho, čo súčasná "dopravná" architektúra ponúka.
Manhattanský Oculus terminál ako pietne miesto
Na pietnom mieste New Yorku, kde predtým stáli dve veže Svetového obchodného centra, vyrástla pred necelými štyrmi rokmi stavba, ktorá slúži ako vysoko frekventovaný dopravný uzol Manhattanu. Autorom je Santiago Calatrava, autor mnohých novodobých železničných terminálov v Európe i USA. Vtlačil tomuto objektu, ktorý bude navždy slúžiť ako pripomienka udalostí z 11. septembra 2001, organickú formu krídel. Tie stúpajú hore smerom k oblakom a vytvárajú tak mimo okázalých exteriérov aj veľmi pôsobivé interiéry. Pobyt vnútri terminálu evokuje v človeku pocit, že sa nachádza niekde na námestí. Vnútorné priestory sú vďaka dlhému priehľadu "medzi krídlami" intenzívne presvetlené, čo bolo jednou z priorít autora stavby, ktorý usiloval o to, aby svetelné podmienky vo vnútri mohli smelo súperiť s tými vonku. V porovnaní s okolitými výškovými stavbami je však Oculus obyčajnou miniatúrou, ktorú je možné prezrieť si len z bezprostrednej blízkosti. Pokiaľ na miesto pozeráte niekde z brooklinskej vyhliadky, terminál bude vždy ukrytý za vežami. Sám Calatrava stanicu opisuje ako výškový medzistupeň, ktorý má slúžiť ako prostriedok akéhosi poludštenia celkového kontextu tejto časti mesta. Oculus je dopravným terminálom, ktorý za svoju pomerne krátku dobu pôsobenia už získal štatút všeobecne rešpektovaného orientačného bodu.
Stanica Guillemins, epicentrum severoeurópskej vysokorýchlostnej trati
Santiago Calatrava je tiež autorom vlakovej stanice Guillemins v belgickom Liège. Od roku 2009 slúži cestujúcim využívajúcim tunajšie vysokorýchlostné vlaky. Monumentálny objekt organických tvarov, ktorý patrí k symbolom obnovy skôr rýdzo priemyselného mesta, je vyrobený zo skla, ocele a prefabrikovaných betónových dielcov. Pri pohľade spredu pripomína vtáka, zhora zase rybu. Nedisponuje tradičnou fasádou, ale stiera hranice medzi interiérom a exteriérom, zďaleka sa preto javí ako zdvihnuté námestie. Mnohí túto stanicu pripodobňujú ku kaplnke či katedrále, pretože práve taká atmosféra na vás hneď po príchode sem dýchne. Zastrešenie je tvorené obrovským klenutým oblúkovým baldachýnom, ktorý stojí na 475 nohách a 5 platformách. Ide o akýsi presklený dáždnik, ktorý umožňuje výhľad na oblohu, maximalizuje prienik slnečného žiarenia dovnútra, ale vďaka tónovaniu skiel zároveň chráni jednotlivé nástupištia pred prehrievaním. Otvorenosť tohto terminálu láka k vstupu a cestujúcim tiež poskytuje výhľad na mesto a neďaleký most navrhnutý rovnakým architektom.
Stanica Mediopadana, spojenie regiónu so svetom
Jednou stavbou Santiaga Calatrava sme túto tému začali, jeho prácou budeme pokračovať aj ďalej. Tento architekt je totiž autorom ďalších veľmi pôsobivých dopravných objektov. Patrí tu aj Mediopadana v talianskej obci Reggio Emilia. Ide o zastávku na vysokorýchlostnej železničnej trati medzi mestami Miláno a Bologna. Jej výstavba, dokončená v roku 2013, zabezpečila miestnym občanom vtedy toľko potrebné spojenie s ostatnými talianskymi regiónmi. Celý objekt je podopretý železobetónovou konštrukciou pozostávajúcou z pozdĺžneho nosníka, ktorý spočíva na dvoch betónových stĺpoch vzdialených od seba 25 metrov. Plášť stanice je zložený z 19 modulov, z ktorých každý je tvorený 25 oceľovými portálmi rozmiestnenými asi meter od seba, pričom výsledná dĺžka sekvencie činí 483 metrov s efektom dynamickej vlny. Vlnové línie na pôdoryse aj výške pritom vytvárajú trojrozmerný sínusový tvar, ktorý vo vnútri vytvára rad geometricky odlišných uzatvorených portálov opakujúcich sa v pravidelných intervaloch. Staničné interiéry sú rozdelené do dvoch úrovní, kedy prízemie slúži ako vstupná časť a je v priamom kontakte s ulicou, zatiaľ čo na poschodí, dostupnom po eskalátoroch, sa nachádzajú nástupištia. Fasáda a strecha sú tvorené hliníkovými rámami vyplnenými vrstveným sklom, ktoré umožňuje svetlu prestupovať celým priestorom stanice. Súčasťou projektu boli aj tri regionálne mosty a mýtna stanica na diaľnici Autostrada del Sole (všetkých návrhov sa zhostil Santiago Calatrava).
Dubajské metro, odkaz lovcov perál
Nikoho zrejme neprekvapí, že bohatá Dubaj disponuje najdlhším plne automatizovaným železničným systémom na svete. V septembri roku 2009 tu bola otvorená trať so 45 stanicami metra. Autormi diela sú architekti štúdia Aedas. Ich zadaním bolo nadviazať na starodávne arabské tradície a dlhú históriu mesta. Výsledkom sú stanice, ktorých luminiscenčná škrupinová podoba perly má odrážať statočnosť dubajských lovcov týchto podmorských pokladov, ktorých činnosť kedysi doviedla mesto k prosperite. Objekty disponujú oceľovou konštrukciou s dlhým rozpätím a bez vnútorných stĺpov či podpier. Ich architektonické stvárnenie je založené na eliptickom kuželi nad krivkou. Dôsledkom je čistý a veľkoobjemový interiérový priestor bez narušujúcich industriálnych prvkov, ktoré bývajú inak pre dopravné terminály obvyklé. Hliníkové panely na povrchu zaisťujú ekologický spôsob chladenia strechy. Zaujímavý je aj prirodzený spôsob vetrania, ktorý je založený na princípe solárneho komína (ventilácia pomocou konvekcie: teplota vzduchu vo vnútri komína je vyššia ako teplota okolitého vzduchu, čo spôsobuje pohyb vzduchu smerom nahor, teda jeho odťah z interiéru von).
Levitujúce stanice lanovej dráhy v Innsbrucku
Tiež rakúsky Innsbruck, preslávené lyžiarske centrum, disponuje stavbami pochádzajúcimi z pera význačnej osobnosti architektúry - Zahy Hadid. Jej štyri stanice lanovej dráhy Hungerburgbahn sa v čase svojho vzniku (rok 2008) stali architektonickým vzorom podobných objektov. Autorka sa pri ich navrhovaní inšpirovala okolitou krajinou plnou ľadu a snehu. Každá stanica však disponuje jedinečnou geometriou, pretože každý návrh bol prispôsobený súvislostiam konkrétneho miesta. Prvkom, ktorý jednotlivé zastávky spája, je výrazný rys striech, ktoré napodobňujú ľadové útvary. Oceľové rebrá nosnej konštrukcie sú vyplnené dvojito zakriveným sklom, s ktorým sú spojené pomocou na mieru vyrobených polyetylénových profilov. Vďaka kontrastu medzi klenutými sklenenými strechami a betónovou masou, ktorá tvorí základový sokel stavieb, stanice zvonku vyzerajú, že sa vznášajú. Nielen pred desiatimi rokmi, keď táto architektúra uzrela svetlo sveta, ale aj dnes, sú lanové stanice Hungerburgbahn oprávnene považované za inovatívne až vizionárske.
Vznešená brána do Rotterdamu
Rotterdam Centraal, hlavný dopravný uzol druhého najväčšieho holandského mesta, je navrhnutý ako celok, ktorého architekti (kooperácie štúdií Benth Crouwel, MVSA Meyer en Van Schooten a West 8) dosiahli 250 metrov širokou strechou nad nástupišťom, hlavným priestranstvom a spojovacím tunelom. Strecha je ohnutá a vytvára veľmi priestranné interiéry stanice. Severná fasáda objektu pozostáva prevažne zo skla, strešná konštrukcia bola na tejto strane navrhnutá transparentná a skromná. Druhá strana, orientovaná smerom k centru mesta, má však podobu vznešenú, ktorá ladí s okolitými výškovými budovami, ktoré predstavujú vstupnú bránu do mesta. Strecha stanice je tu "zložená" a vytvára tak pohostinný prístup do haly. Cestujúci sa po vstupe do osvetleného priestoru za hlavnými dverami veľmi ľahko zorientujú, všetky nástupištia sú na dohľad.
Stockholské metro – ocitnite sa v krajine zázrakov
Presuňme sa od okázalých exteriérov do samého vnútra zastávok a staníc, v ktorých napokon cestujúci trávia viac času než vonku a pravdepodobne to tak viac ovplyvní aj ich výsledný dojem z nich. Spoliehali na to tiež na švédskej radnici, keď nechali v staniciach štokholmskej podzemnej dráhy nainštalovať rozmanité umelecké diela akými sú sochy, mozaiky, nástenné maľby, rytiny a ďalšie diela od viac ako 150 rôznych umelcov. Ide o výstavu, ktorú možno považovať za najdlhšiu na svete (110 km). Cestujúcim je tak umožnené v rámci prejazdu stanicami zažívať vzrušujúci príbeh. Napríklad stanica metra Kungsträdgården pripomína miesto archeologických vykopávok a zahŕňa aj zvyšky starého štokholmského paláca Makalös. V stanici Östermalmstorg umelec Siri Derkert zase vyzdvihuje práva žien, otázky mieru a životného prostredia. Nejde pritom o novinku poslednej doby, jedna z najvýraznejších malieb nachádzajúca sa v jednej zo zastávok (T-Centralen) je dielom fínskeho umelca Pera-Olofa Ultvedta z roku 1975. Jeho maľba sa nachádza na strope, ktorý pozostáva z odhaleného skalnatého jadra mesta. Táto organická forma umenia tu vytvára jedinečnú "jaskynnú" atmosféru.
Neapolské metro platformou pre umenie
Podobným duchom ako metro hlavnej švédskej metropoly sa vyznačuje aj podzemná dráha v talianskom Neapole. Uznesením rady talianskeho regiónu Kampánia v roku 2006 boli vydané pokyny, ktoré odvtedy určujú návrhy aj spôsob výstavby všetkých staníc metra. Každá nová stavba tohto typu v Neapole preto stojí na princípoch projektu "Stations of Art" a vznikajú tak zastávky plné umenia. V súčasnosti ide o viac ako 180 diel od 90 rôznych autorov z celého sveta. Jedna zo zastávok - Toledo - bola v roku 2012 ocenená ako najkrajšia európska stanica. Jej autorom je španielsky architekt Oscar Tusquets Blanca, ktorý sa pri jej navrhovaní inšpiroval prírodnými živlami vodou a svetlom. Obzvlášť efektne vyzerá priestor okolo eskalátora, ktorý je výstižným napodobňovaním hlbokého, modrého, šumivého krátera. Umenie v ňom umiestnené, ktorého výberom bol poverený kurátor Achille Bonita Olivy, zahŕňa dve mozaiky juhoafrického umelca Williama Kentridge, svetelné panely z dielne Roberta Wilsona a mnoho ďalšieho.
Menšie, ale rovnako pôsobivé
Medzi dopravnými stavbami v tomto článku nefigurujú len monumentálne terminály s mnohomiliónovými eurovými rozpočtami. Treba povedať, že v prípade menších projektov síce nejde o toľko medializovanú, avšak nemenej dôležitú a oslňujúcu architektúru. Ako príklad uveďme napríklad široko oceňovanú autobusová stanicu v japonskej Nagoyi - Oasis 21. Stavba zahŕňa okrem terminálu aj obchodné a turistické centrum. Budova sa z prevažnej časti nachádza pod úrovňou zeme, zvyšok, ktorý leží nad ňou, pozostáva z veľkej oválnej presklenej konštrukcie. Tá je naplnená vodou, ktorá vytvára zaujímavý vizuálny efekt a zároveň ochladzuje vnútorné prostredie.
Inou, nie toľko rozsiahlou, stavbou je aj električkový terminál v nemeckom Freiburgu dokončený v marci 2019. Vznikol počas prestavby chátrajúceho dopravného uzla zo 70. rokov minulého storočia. Niekoľko prepojených strešných ostrovčekov na vysokých stĺpoch je vstupnou bránou do centra mesta. Disponujú rozľahlou zakrivenou strechou oblých tvarov. Okrem iného sú strechy pripravené na výsadbu zelene, chránia cestujúcich pred dažďom a v lete svojím tieňom pred spaľujúcim žiarom slnka. Výsledná podoba sformovala nový vzhľad revitalizovaného námestia, na ktorom zastávka stojí.
Posun na slovenskej dopravno-architektonickej scéne
Tiež slovenské realizácie môžu byť pôsobivé. Spomeňme napríklad novú autobusovú stanicu Nivy v Bratislave, rekonštruovanú železničnú stanicu v Banskej Bystrici alebo železničnú stanicu v Košiciach.
Ide o realizácie, ktoré môžeme považovať za začiatok toľko očakávanej významnejšej aktivity na našej scéne "dopravnej" architektúry. Zdá sa, že by mohli vyprovokovať realizáciu ďalších projektov.
