Články v časopisoch a rôzne správy sú pretkané radami o tom, ako byť čo najviac „bio“ a neškodiť životnému prostrediu. Čo však škodí prostrediu nakoniec najviac sú skôr paradoxy, do ktorých sa zamotávame čím ďalej tým viac.
Ekológia verzus ekonomika
Na jednu stranu štát podporuje „zelené“ riešenia. Žiada obyvateľov našej republiky, aby ukončili vykurovanie svojich príbytkov kotlami na pevné palivá, núti ich do inštalácie alternatívnych zdrojov energie a vo veľkom rozdáva dotácie. Uvedomujú si však vyššie postavení politici, ako pritom podporujú konzumerismus (konzumnú spoločnosť)? A ako je tento konzum vo svojej podstate neekologický? Zahoďte staré chladničky a nemoderné (ale funkčné!) kotle, zaizolujte svoje fasády ako to len ide (pokojne aj za cenu ich zozelenenia, hlavne, že Vám bude Vám bude teplo a utratíte peniaze smerom k štátom certifikovanej stavebnej firme). Štát Vám rád prispeje na niečo, čo vlastne nepotrebujete. Dôležité je spotrebovávať, vyrábať, montovať, nakupovať...Hlavne neprestávajte, ďalšiu vlnu dotácií spustíme zanedlho! Skupujte nové zariadenia, upravujte staré nepopulárne materiály novými – populárnymi, hlavne však utrácajte. To sú slová štátu.
Tu sa však začína biť túžba po politickej podpore ekonomiky zeme s praním pomôcť prírode k regenerácií. Koľko energie a vody totiž výrobca spotrebuje k produkcii nového prístroja, či už slúži ku chladeniu, vykurovaniu alebo čomukoľvek inému a koľko energie by stále len úprava/oprava alebo jednoducho ponechanie starého mechanizmu? A ako je to s tými úsporami na elektrickej energii, ktoré sú užívateľom väčšinou sľubované? Sú väčšie, než úspory, ktoré investor dostáva len „nezakúpením“ nového produktu? A je pridaná hodnota vo forme environmentálnej ochrany postačujúca?
Kto sa v tom má vyznať?
Ľudia, zmätení z nadmiery informácií, ktoré sa na nich valia zo všetkých strán, nie sú potom veľakrát ani schopní zhodnotiť, ktoré odporúčania sú zmysluplné a ktoré je lepšie ihneď zavrhnúť. Napríklad plasty sú teraz nepriateľom číslo jedna každého moderného aktivistu. Svetové oceány sú predsa zahltené odpadkami z umelej hmoty. Väčšina aktivistami spomínaného odpadu vteká do morí riekami z ázijských a afrických krajín, avšak čo sa týka otázky plastov, riešiť to budeme aj my. Aj politici sa ľahko nechajú presvedčiť o ich populistické manévre velia začať okamžité jednanie o zákaze jednorazových plastových výrobkov. Plasty zrušiť! Zakázať! Alebo prísne regulovať! A čo na tom, že sa jedná napríklad v stavebníctve o materiál, ktorý disponuje neuveriteľnou životnosťou a môže byť preto využitý opakovane. Je snáď horšie použiť na kvalitnom objekte plast, než postaviť stavbu, ktorá nemá využitie, len preto, že sú na ňu poskytované financie z fondov EÚ? Nie je hrôzostrašné vidieť rásť domy, ktorých využitie sa hľadá až po ich skolaudovaní a to ešte veľmi ťažko? Nie je toto snáď rozpor?
Nie je lepšie rozhodnúť sa sám?
Čo keby štát radšej ponechal svojim občanom ich peniaze (namiesto neustáleho navyšovania daňovej záťaže) a nechal rozhodnutie o tom, ako s nimi naložia, na nich samotných? Nepodceňujme verejnosť. Ľudia sú dnes veľmi dobre informovaní a skutočne sa nedomnievam, že sa správajú ohľaduplne k prírode len preto, že štát práve ponúka dotácie. Naopak, súkromný neziskový sektor (okrem iného tiež s ohromnou finančnou podporou štátu) vykonáva masívne informačné kampane v záujme ekológie, deti sú v školách vedené k ekologickému zmýšľaniu už od prvých tried apod. Nie je potrebné, aby štát nesystematicky dotoval tých, ktorí majú jednoducho len šťastie, navyše tých, ktorí sú už zvyčajne slušne finančne zaistení, pretože sú väčšinou schopní zafinancovať napríklad stavbu nového domu. Takíto si poradia aj bez dotácií a väčšinou sami volia produkty, ktoré škodia životnému prostrediu čo najmenej. Jedná sa predsa o ich bydlisko, teda aj o zdravie ich samotných.
Čo ďalej?
Čo bude ďalej? Ako dlho ešte potrvá tento dotačný alibizmus vedenia štátu? Prestanú ľudia úplne overovať informácie, ktoré na nich chŕlia médiá a internet? Budú slepo dôverovať zvoleným reprezentantom? Zabudnú, že aj v politickej reprezentácií stoja len ľudia, ktorí sa môžu mýliť? Počkáme si na to. Ja sa snažím zachovať si pozitívnu myseľ a verím v zlepšenie. Nič iného mi ani neostáva.
