Mramory môžu mať najrôznejšiu štruktúru a farebnosť, ktorú spôsobujú rôzne minerály rozptýlené v mikritovej hmote. Čisto biele ložiská - Carrara, v Makedonii v meste Prilepy, na ostrove Thassos v Grécku, v Alabame, Colorade, Bavorsku, Korutanoch v Rakúsku a v Číne v blízkosti Pekingu. Farebné mramory sa ťažia dodnes v Írsku a vo Švédsku – zelené ložiská sa nachádzajú tiež v Indii, Číne, Guatemale, Fínsku a Grécku. Ružový mramor sa nachádza v Nórsku a Portugalsku. Šedý napr. v Turecku, na Kube, Poľsku, Nemecku. Čierny mramor s bielymi žilkami v Španielku. Farebná škála je naozaj rozmanitá. Nás však zaujíma ten biely, ten najlepší, z ktorého tvoril už v roku 1505 Michelangelo.
Pred tromi rokmi sme išli s kamenickým zväzom do Carrary na Marmotec – najväčší a najznámejší veľtrh mramoru, ktorý sa koná každé dva roky. Bol to zážitok, vidieť napríklad ako si automat oskenuje antickú sochu a potom ju podľa tejto predlohy vyreže. Pre sochárov je to však veľmi smutný pohľad. Nezabudnuteľný pohľad nám poskytli talianski kameníci, ktorí nám ponúkli exkurziu do lomu nad Carrarou. Uličkou plnou serpentín sme stúpali hore do hôr. Biele miesta hore však neboli snehové platne, ale zvyšky sutiny po ťažbe. Naraz sme vyšli do zákruty a pred nami sa týčila oslnivo biela stena. Bola obrovská, tvorilo ju niekoľko titánskych schodov, vysokých šesť až deväť metrov. Mramor sa tu ťaží v blokoch vážiacich niekoľko ton, preprava dole – v súčasnosti veľké ťahače – kedysi to boli drevené sane ťahané volským záprahom.
Úžasný pohľad nás však čakal vo vnútri hory, kam nás viezol terénny voz približne kilometer, pretože mramor sa ťaží aj hlbinne. Tam sa však nezdá oslnivo biely, ale vlhkosť mu dáva jemne našedlú farbu. Vyťažená hornina vo vnútri skaly tvorí obrovský dóm, v ktorom sa otočí aj veľké nákladné auto, ktoré odváža naťažené obrovské kvádre. Technika odlamovania je veľmi zaujímavá. Dodnes neviem, či si z nás robili Taliani žarty, alebo je to fakt, že v ťažbe im pomáhajú cvičené krysy. V stene sa najskôr vo výške odlámaním vytvoria lavice. Sutina napadaná dole potom slúži ako lóža, kam sa kváder mramoru zrúti. Sutina tlmí náraz. Z vrchu lavice sa vyvŕta vertikálny otvor asi osem centimetrového priemeru. Pri päte budúceho kvádru sa vyvŕtajú rovnaké horizontálne otvory, ktoré určia ďalší rozmer kvádru. Obidva vyvŕtané otvory sa musia pretnúť. Potom prichádzajú na rad krysí pomocníci aby pretiahli povraz, ktorý dostane oceľové lano s diamantovými zubami (pílu) presne tam, kde má rezať. Elektromotor potom veľkou rýchlosťou lano ťahá a tým odreže kváder mramoru.
Z týchto mramorových blokov sa režú obkladové dosky, dlažba a ďalšie výrobky, ktoré poznáme zo stavebníctva.
Čo sa týka sochárskej práce, tak tá je fajnovejšia. Sochár - kedysi aj dnes, si vyhliadnutý kváder drevenými klinmi odlomil. Ako? Do prírodných otvorov, alebo umele vyhĺbených sa zatĺkli drevené kliny, ktoré sa bohato zmáčali vodou. Drevo napučalo a blok sa odtrhol. Sochár si už v lome „nahodil“ tvar sochy – to sú tie zvyšky sutiny po hrubom opracovaní, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako snehové platne. Náradie starovekého a súčasného sochára sa moc nezmenilo, veľa umelcov v okolí lomu tvorí bez pomoci súčasnej techniky.
Aj napriek tomu, že sa Carrara stala najväčším obchodným centrom, kam sa zváža mramor z celého sveta a obchoduje sa tu s ním, ten carrarský je jedinečný.
Zdroje:
[1] www.toskanskoitalie.cz
[2] J. Soukal a spol.: Kameň od horniny k soche.
