Vlhkosť trápi mnoho stavieb. Vplyv má nielen na murivo, ale aj na naše zdravie. Hrozbu predstavuje najmä pre astmatikov a osoby s chronickými zdravotnými problémami. Vlhkosť muriva zapríčiňujú nekvalitné hydroizolácie spodnej stavby (ktorá umožnia vzlínanie vody z podzákladov do základov a stien) a ďalšie faktory. Na vlhkosti domu sa podpisuje aj zlá tepelná izolácia domu, zle umiestnený nábytok (v rohoch miestností) a pod. Dôsledkom sú vlhké mapy na stenách aj soľné výkvety vznikajúce odparovaním vody s vyšším obsahom soli, opadávajúca omietka, či dokonca praskanie muriva. Riešením je sanácia. Medzi priame metódy radíme ručné vybúranie a podrezanie muriva, elektroosmózu, injektáž a narážanie nerezových plechov. Nech už bude zvolená akákoľvek technológia, základom úspechu je, aby boli čiastkové zásahy komplexné a zahŕňali tiež povrchové úpravy zasoleného muriva.
Kedy by sme tomu mali venovať pozornosť?
Štandardná relatívna vlhkosť by sa mala v domácnostiach pohybovať medzi 40 až 60 %. Hodnotu zistíme pomocou izbového vlhkomeru. Začínajúci problém ale spoznáme aj bez merania. Pokiaľ sa v dome rosia okná, steny v interiéri sú miestami vlhké až premočené a aj pri pravidelnom vetraní cítime zatuchlinu, mali by sme spozornieť. Najčastejšou príčinou je vlhkosť prestupujúca do muriva z podložia v dôsledku chýbajúcej alebo zlej hydroizolácie. So vzlínajúcou vodou sa do steny zároveň dostávajú rôzne druhy rozpustených solí (sírany, dusičnany, chloridy), ktoré tvoria nevzhľadné mapy soľných výkvetov, ideálny základ pre rast plesní. Pokiaľ nemáte dostatočné stavbárske skúsenosti, radšej si priplaťte za odborníka, ktorý vykoná odbornú analýzu, na základe ktorej poskytne riešenie na mieru vášmu domu.
Možnosť číslo 1: postupné vybúranie
Jednotlivé technológie podrobne definuje norma STN P 73 0610. Tou najčastejšie používanou je postupné ručné vybúranie muriva, následné položenie izolačného pásu a nakoniec nové vymurovanie obvodových a vnútorných stien. Ide o veľmi prácnu a zdĺhavú metódu, ktorá na druhej strane nevyžaduje žiadnu špeciálnu techniku.
Ďalšou metódou neznečisťujúcou okolie je zarážanie oceľových plechov. V tomto prípade sa do ložnej škáry muriva z boku zarážajú dosky nerezového vlnitého plechu a to ručným pneumatickým kladivom alebo strojovo. Nerezový materiál má výhodu dlhej životnosti. Nie je však možné použiť pri murive bez pravidelnej škáry, teda pri kameni či betónových konštrukciách. Veľmi účinné je aj podrezanie reťazovou pílou alebo diamantovým lanom, ktorým je možné podrezať všetky druhy výmurovky, teda betón, kameň, tehly, a to bez obmedzenia hrúbky.
Metóda číslo 2 - chemická: injektáž
Veľmi spoľahlivú technológiu predstavuje aj chemická injektáž. Možno ju použiť pri všetkých postihnutých stavbách a to aj v miestach, kde nie je možné nasadiť iné riešenia, ako napríklad pri schodiskách a výklenkoch. Stojí na princípe vyplnenia, prípadne zúženia pórov stavebných hmôt predvŕtaním a napustením špeciálnou látkou s vysokou vzlínavosťou a vodoodpudivosťou. Prenikaniu zemnej vlhkosti - čo je základom všetkého - je možné zabrániť aj silikónovými mikroemulziami, akrylátovými gélmi, silikónovými krémami a polyuretánovými živicami.
Metóda číslo 3 - bez mechanických zásahov: elektroosmóza
Elektrofyzikálna metóda, tzv. elektroosmóza, je známa viac ako storočie. Pomocou inštalovaných katód a anód v murive sa vytvára elektromagnetické pole, ktoré napomáha odvlhčeniu muriva a zabraňuje následnému opätovnému vzlínaniu do stavebnej konštrukcie. Jej hlavnou výhodou je malý zásah do stavebnej konštrukcie, preto sa používa pri historických a pamiatkovo chránených objektoch a podzemných pivníc.
Systémy založené na prúdení vzduchu
V súčasnej dobe sa na nových stavbách vzduchoizolačné systémy už takmer nevyužívajú. To však neplatí pri historických objektoch, budovách s klenbami, piliermi a stĺpmi. Princíp spočíva v oddelení muriva alebo podlahy od zdroja vlhkosti pomocou odvetrávanej vzduchovej dutiny. Prúdenie vzduchu v dutine môže byť riešené ako prirodzené (gravitačné) alebo nútené. Najväčší efekt má v kombinácii s ďalšími metódami (elektroosmózou) a následnými opatreniami.
Sanačná omietka
Sanačnú omietku radíme do tzv. nepriamych metód. Od klasickej omietky sa líšia tým, že je oveľa pórovitejšia, má nižšiu nasiakavosť a vyššiu paropriepustnosť. Vďaka tomu vydrží na vlhkom podklade suchá o niečo dlhšie ako klasický variant, samotnú príčinu však nerieši. Siahnuť by sa po nej malo až v situácii, keď už bol zdroj vlhkosti odstránený, prípadne bola vykonaná celková hydroizolácia. Súčasným trendom je tzv. energetická sanácia, ktorá má navyše tepelnoizolačné vlastnosti. Nevyžaduje žiadne zložité prípravy a zvládne ju každá odborne vyškolená firma.
Stavebnými úpravami to nekončí
Ani po prevedení sanácie nezabúdajte na pravidelné vetranie a v prípade obytných priestorov aj vykurovanie a temperovanie. V zle vetranej miestnosti dochádza k hromadeniu vlhkosti, ktorá vedie k tvorbe plesní a zvýšeniu koncentrácie oxidu uhličitého a ďalších látok. Vetrať by sa malo aj v zime, krátko a intenzívne, ideálne štyrikrát denne po dobu piatich minút. V zimných mesiacoch nie je vhodné použitie mikroventilácie – v drážke medzi krídlom a rámom totiž môže dôjsť k nahromadeniu vody, ktorá tu zamrzne.
