Katedrála svätého Václava v Olomouci, neodmysliteľná dominanta tunajšieho biskupstva, bola po stáročia viac než len chrámom. Jej murivo nieslo ťarchu panovníckych pohrebov aj šepot dejín, ktoré sa tu nemálo zmenili. Pôvodne skromná románska bazilika, časom prestavaná vo veľkolepú gotickú svätyňu, neskôr opäť premenená pod rukami 19. storočia – vždy bola zrkadlom svojej doby aj svedectvom viery a moci.
A napriek tomu, nebola to stavba bez rozporov. Jej súčasná podoba má aj svojich odporcov. Kritici hovoria o historizujúcej fabulácii prekrývajúcej pôvodný výtvarný zámer stredovekých staviteľov. Iní však vnímajú katedrálu ako doklad tvorivej kontinuity, ktorá sa nezastavila pred žiadnym slohom ani storočím. Práve to robí túto stavbu fascinujúcou: nie je totiž len pamiatkou, ale procesom.
Od románskych základov ku gotickému vzopätiu
Počiatky chrámu siahajú k roku 1107, kedy bola založená románska trojloďová bazilika zasvätená svätému Václavovi. Už vtedy išlo o duchovné centrum Moravy, pretože biskupstvo olomoucké bolo od svojho obnovenia roku 1063 nielen náboženskou, ale aj mocenskou inštitúciou. Pôvodná bazilika bola zasvätená hneď trom svätcom – svätému Václavovi, svätému Vítovi a svätému Kozmovi s Damiánom. Mala podobu jednoduchého trojlodia s apsidou a západnými vežami, ako bývalo v románskom období zvykom.
Z románskej fázy sa dodnes dochovala krypta, ktorej valené klenby pripomínajú umiernenosť ranno-stredovekej architektúry. V 13. storočí však začína v našich krajinách prevládať gotika a s ňou aj nové priestorové ambície. Chrám bol prestavovaný, rozširovaný a výškovo akcentovaný, až sa jeho silueta stala vertikálnym protipólom rozložitého hradu.
K zásadnej gotickej prestavbe dochádza v 14. storočí, kedy bola loď predĺžená a chórová časť vystavaná vo forme sieťovej rebrovej klenby (typ klenby gotickej architektúry, pri ktorej sú nosné rebrá vedené v pravidelnom, často geometrickom vzore pripomínajúcom sieť. Klenba slúži nielen k statickému rozloženiu tlaku). Práve v tejto dobe sa tiež prvýkrát objavuje plán nahradiť pôvodné románske prvky novšími, „modernejšími“ štruktúrami, ktoré zodpovedali estetike cisterciánskej prísnosti aj francúzskej gotiky. Napriek tomu katedrála zostala miestom syntézy – románske torzo bolo ponechané naspodku nového výrazu ako fundament, na ktorom mohla gotika vystavať svoju svetelnú vertikalitu.
Základy chóru, vrátane východného záveru, sú príkladom ranogotického prechodového typu, ktorý už opustil masívnosť románskych tvarov a napriek tomu sa ešte nevydal do odvážnych výšok vrcholnej gotiky. Nie je bez zaujímavosti, že práve tu boli v 14. storočí použité prvé formy lomeného oblúka (základný prvok gotickej architektúry, ktorý nahrádza polkruhový románsky oblúk, umožňuje vyššie a ľahšie konštrukcie, lepšie rozkladá tlak do podpier a pôsobí vertikálne dynamicky) v olomouckej sakrálnej architektúre. Ide o nenápadný a predsa symbolický moment - miesto sa rodí z minulosti, ale vstupuje do novej epochy.
Novogotika ako reinterpretácia: prestavba 19. storočia
Zatiaľ, čo gotika katedrálu vyzdvihla k nebesiam, novogotika jej vpísala novú tvár. Tá vznikala v období, keď sa Európa obracala späť k duchovnej symbolike stredoveku, túžila po návrate ku koreňom, avšak v úplne inom historickom kontexte. Roku 1883 bola architektovi Gustavovi Merettovi zverená neľahká úloha – pretvoriť chrám tak, aby zodpovedal estetike svojej doby a pritom nestratil úplne svoju historickú autenticitu. Výsledkom bolo dielo, ktoré dodnes vyvoláva debaty. Katedrála bola v rámci prestavby výrazne predĺžená smerom k západu a zavŕšená dvojicou asymetrických veží, z ktorých vyššia dosahuje výšku 100,65 metra a tvorí tak najvyššiu kostolnú vežu na Morave. Nová hlavná loď, vystavaná v štýle neogotickom, nahradila pôvodné barokové priečelie a tým bola zbúraná aj väčšina neskoro barokových interiérových prvkov. Nové priečelie malo byť prejavom sily náboženstva i národa. Napriek tomu sa stalo skôr prejavom estetiky doby, ktorá – vo svojej túžbe po monumentalite – neváhala prekryť vrstvy minulosti.
Merettova koncepcia bola súčasníkmi chválená pre architektonickú čistotu a kompozičnú vyváženosť, avšak z dnešného pohľadu býva považovaná skôr za umelý výtvarný konštrukt ako za autentickú reštauráciu. Kritici upozorňujú na skutočnosť, že novogotika sa v mnohých prípadoch dopúšťala historickej „násilnosti“ – prispôsobovali staré formy moderným predstavám o tom, ako mal gotický chrám „správne“ vyzerať.
V interiéri tak dnes nájdeme množstvo novodobých prvkov, ktoré svojou remeselnou kvalitou určite neurážajú, avšak postrádajú ducha pôvodnej epochy. Patrí medzi nich najmä hlavný oltár z roku 1901, ktorý nahradil barokový oltár z 18. storočia alebo chórové lavice štylizované podľa historických predlôh, avšak vyrobené až v čase prestavby. Liturgické vybavenie tak zostáva vizuálne jednotné, avšak historická vrstevnatosť mizne.
Prestavba úplne zmenila aj priestorovú logiku stavby. Nové západné priečelie s mohutnou vežou dnes pôsobí ako dominantný nástupný prvok, zatiaľ čo pôvodná východná časť, nesúca gotické klenby a zvyšky stredovekej výzdoby, sa ocitla v akomsi architektonickom tieni. To, čo malo byť symfóniou slohov, je niektorými nazývané partitúrou prerušovanou akordmi.
Tejto prestavbe však nemožno uprieť jedno: vďaka nej bola katedrála svätého Václava zachránená pred úpadkom, funkčne zjednotená a znovu ukotvená v duchovnom i urbanistickom kontexte mesta. Jej veže dnes dominujú panoráme Olomouca a pripomínajú, že aj historická pamiatka môže byť dotváraná novým jazykom, hoci ten jazyk nie je vždy jednoznačne prijatý.
Vrstvy kameňa, vrstvy významov: architektonické detaily a zvláštnosti
Jedným z najvýraznejších rysov olomouckej katedrály je jej priestorová nejednoznačnosť. Stavba je výsledkom spomínaného postupného vývoja naprieč storočiami, čo sa premieta nielen do slohovej rozmanitosti, ale aj do jej vnútornej logiky. Pôvodná orientácia, kde východná časť s presbytériom dominovala liturgickému priestoru, je dnes vizuálne pretlačená západnou novogotickou hmotou. Návštevník tak vchádza do chrámu bránou 19. storočia, aby stál v gotickom srdci 14. veku. Z pôvodnej gotiky sa zachovalo niekoľko kľúčových prvkov, ktoré svedčia o vysokej kamenárskej kultúre vtedajších majstrov. Rebrové klenby nad chórom, nesené štíhlymi piliermi s jemne profilovanými hlavicami, dodávajú priestoru onú typickú vertikalitu a svetelnosť, ktorá gotické stavby povznáša nad zem.
Katedrála sv. Václava patrí k najstarším stavbám na Morave, v ktorých sa objavuje tzv. praslenová ružica (tvar kruhového okna, ktorého výplň pripomína prádlenín praslen) symbolizuje kolobeh života, večnosť a Božiu dokonalosť. Tento motív bol v českých krajinách skôr výnimočný a odkazuje na priame väzby olomouckého biskupstva s oblasťami dolného Porýnia.
Exteriér stavby oplýva bohatstvom detailov, ktoré často unikajú bežnému pohľadu. Okrem štandardných prvkov gotickej výzdoby – ako sú fiály, kružby či chrliče – možno pri starostlivejšom pohľade nájsť aj rad groteskných figúr. Jedna z chrličových hláv má podobu rozosmiateho mnícha s vypúlenými očami, iná pripomína ženskú tvár so strašným úškrnom. Také výjavy nemali iba dekoratívny charakter – slúžili aj ako morálna alegória pripomínajúca pominuteľnosť hriechu a ľudskej márnivosti. V tom je gotika výrečná: kameň tu nie je mŕtvou hmotou, ale nositeľom posolstva.
Interiér katedrály ukrýva aj niekoľko nečakaných momentov. Napríklad v severnej bočnej lodi sa nachádza pozoruhodne zachovaný náhrobok olomouckého biskupa Stanislava Pavlovského, renesančného humanistu a diplomata, ktorý bol v 16. storočí okrem iného aj významným mecenášom umenia. Jeho náhrobná doska je prevedená s neobyčajnou jemnosťou, ktorá sa viac blíži manýristickému reliéfu než strohému štýlu typickému pre katolícku severnú Moravu tej doby.
Inou, takmer anekdotickou zvláštnosťou, je nenápadná kamenná značka, vyrytá do piliera blízko hlavného oltára. Podľa povesti sa jedná o výšku hladiny vody pri povodni roku 1590, kedy sa mestom prehnal nebývalý príval dažďov. Hoci je jej autentickosť spochybňovaná, samotná prítomnosť značky v chráme pôsobí neobyčajne ľudsky – pripomína, že aj svätostánok je vystavený prirodzeným silám, či už ide o dejiny alebo prírodu.
Medzi sakrálnom a každodennosťou: katedrála dnes
Napriek svojej monumentalite a historickej dôstojnosti nezostáva katedrála svätého Václava iba tichou kulisou. Je aj dnes živým miestom, kde sa stretáva sakrálny priestor s turistickým ruchom, duchovná rovina so všednodennosťou. Konajú sa tu omše, svadby i koncerty, duchovná kontemplácia býva tu a tam narušená cinkaním mobilných telefónov alebo šelestom nylonových plášteniek, šuštiacich v laviciach počas daždivých prehliadok.
Z praktických zásahov stojí za zmienku inštalácia podlahového vykurovania, ktoré bolo zavedené pri poslednej rekonštrukcii interiéru – nenápadné, avšak dôležité z hľadiska zachovania mikroklímy, ktorá má vplyv ako na organ, tak na drevené prvky mobiliára. Katedrála dnes disponuje jedným z najkvalitnejších koncertných nástrojov na Morave a to vďaka organom z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré boli nákladne reštaurované a často zaznievajú pri významných hudobných udalostiach.
V roku 2021 vzbudila pozornosť malá, no symbolicky výrečná udalosť - pri opravách klenieb bol v dutine nad presbytériom nájdený plechový tubus s rukopisom z roku 1892, v ktorom vtedajší stavitelia popísali priebeh rekonštrukcie a - s istou dávkou pátosu - tiež "ducha času, v ňom". Text bol starostlivo reštaurovaný a znovu uložený, tentoraz spolu s digitálnym prekladom a kópiou novín z doby nálezu. Táto drobnosť, takmer sentimentálna, pripomína, že každý vek do svätyne vkladá svoj príbeh.
Nie všetko je však idylické. V roku 2020 sa verejnosť dozvedela o spore medzi olomouckým arcibiskupstvom a mestom ohľadom financovania opráv priľahlých budov. Do debaty sa vložila aj pamiatková starostlivosť, pretože časť okolitých stavieb bola upravená v duchu modernej architektúry, čo vyvolalo nevôľu puristov. Vznikla tak otázka: má sa duch miesta zachovať za každú cenu, aj keby mal zostať muzejnou vitrínou? Katedrála napriek tomu pôsobí pokojne, ako by si bola istá svojou stálosťou. V poludňajšom slnku sa trblieta bridlicová strecha, pod ktorou sa už takmer tisíc rokov opakujú tie isté modlitby v rôznych jazykoch a rytmoch času. Chrám prežil vojny, požiare, regotizácie aj turistické špičky. A práve v tom je jeho sila a nestráca dôstojnosť.
Záver
Katedrála svätého Václava v Olomouci je viac než len historickou pamiatkou. Je telesom, v ktorom sú uložené stáročné vrstvy viery, estetiky, moci i pochybností. A hoci bola opakovane pretváraná, nestratila svoju identitu – naopak. Každá jej úprava, aj keď kontroverzná, je dokladom toho, že architektúra nie je mŕtva, naopak je živým jazykom, ktorým spoločnosť formuluje svoju predstavu o svätosti, kráse a čase.
Zdroje:
[1] Národný pamiatkový ústav; pamatkovykatalog.cz
[2] Diecéze olomoucká; arcibol.cz
[3] Olomouc.eu
[4] Biskupství olomoucké
[5] Deník.cz – regionální archív (články 2020–2024)
[6] Katalog varhan: katalog
[7] Památky a příroda Olomouckého kraje (sborník NPÚ, roč. 2022)
[8] Lidové noviny, kulturní příloha – říjen 2021
Súvisiace články:
