Stále častejšie počúvame v súvislosti so stavebníctvom skratku LCA, z anglického Life Cycle Assessment, v slovenčine Posudzovanie životného cyklu. Prečo význam LCA v oblasti stavebníctva rastie?
Pretože chceme a potrebujeme poznať vstupy životného cyklu stavebných materiálov, ale aj celej realizácie. Mnoho certifikačných systémov budov už pracuje s environmentálnymi vyhláseniami o produkte založenom na princípe LCA a dosiahnutie určitých požiadaviek je podmienkou certifikácie budovy.
Prečo by ma to vlastne malo zaujímať?
Po prvé by ste mali mať akúsi morálnu povinnosť snažiť sa využívať výrobky, ktoré majú menší vplyv na životné prostredie. Bavíme sa o nejakom etickom aspekte vychádzajúcom z rozšírenej zodpovednosti. Pokiaľ to vezmem z pohľadu spoločnosti HELUZ, malo by vás to zaujímať z dôvodu udržateľnosti vášho podnikania.
V akom zmysle?
Pretože z LCA sa dajú vyčítať určité kritické body. Jednak ide o uhlíkovú stopu, ale ide aj napríklad o surovinovú bezpečnosť.
Môžete prosím priblížiť o čo sa jedná?
Surovinová bezpečnosť je zjednodušene povedané vyjadrenie toho, ako veľmi závisí nejaký produkt, ale aj organizácia alebo kompletne štát, na dodávkach surovín, ktoré môžu byť problematicky dostupné. Keď to vztiahnem na váš sortiment, tak ak dokážete vyrábať tehly z tehliarskej suroviny, ktorá v Českej republike dostupná je, tak problém vzniknúť nemusí. Ale ak budete potrebovať nejakú surovinu dovážať z krajiny, z ktorej to z nejakého dôvodu nejde, tak vám problém vzniká a to dosť zásadný. (Spoločnosť HELUZ ťaží suroviny na výrobu svojich výrobkov výhradne vo svojich závodoch, ktoré sa kompletne nachádzajú v Českej republike – pozn. red.)
Presuňme sa k životnému cyklu budovy. Vy ste spracovávali posúdenie životného cyklu drevostavby a tehlového domu, z ktorého vyšlo, že do LCA významne vstupuje vplyv recyklácie a že tehla je na tom vo finálnom porovnaní v niektorých prípadoch lepšie.
Áno, významne sa v ňom prejaví takzvaný decommissioning, čiže vplyv „vyradenia z prevádzky“. Teda okrem iného to, ako sa dá materiál ďalej recyklovať, respektíve aký má jeho vyradenie vplyv na životné prostredie. Ono to má celú širokú škálu súvislostí, okrem iného so spotrebou energií na prevádzku. S tým, ako sa posunula výstavba k takmer nulovému štandardu, je vplyv prevádzky menší a ukazujú sa výraznejšie vplyvy materiálového riešenia.
Pre mňa je tehla zaujímavá aj v tom, že je to materiál, ktorý bude fungovať dlhodobo. S ohľadom na klimatickú zmenu je možné, že čoskoro budeme mať v krajine veľký problém nejakú vegetáciu vôbec udržať, nieto ju ťažiť ako stavebný materiál. Priority budú inde.
Čiže sme späť pri význame miestnych zdrojov…
Pokiaľ máme energiu a bolo by fajn mať energiu z obnoviteľných zdrojov, dokážeme si tú tehlu na mieste vyrobiť, suroviny máme dosť a tá výsledná tehla má naozaj dlhú životnosť, potom napĺňame pomerne výrazne otázku udržateľnosti. Problematika ekológie stavebných materiálov je nepochybne silným marketingovým nástrojom, kedy sú drevostavby často prezentované ako výrazne ekologickejšie riešenie výstavby, čo teraz umocnila surovinová politika štátu, ktorý sa snaží tento typ stavieb zvýhodniť. Zásadným je ale to, že drevostavba v podstate drevostavbou nie je…
Záleží na nejakej našej klasifikácii. Či je drevostavbou len zrub či drevenica alebo či za drevostavbu považujeme aj dom z doskových materiálov na báze dreva. Nehovorme, že drevo je lepšie alebo horšie, že tehla je lepšia alebo horšia, opakujeme to, že každý z tých materiálov má nejaké výhody. Pokiaľ budem chcieť robiť dočasnú stavbu, s kratšou životnosťou, napríklad autobusovú zastávku, tak mi drevo, respektíve technológia na báze dreva s doskovými materiálmi príde fajn. Ale keď chcete stavať dom, ktorý tu má byť napríklad dvesto rokov, tak je za mňa lepšie mať ho z tehál. Ešte by som sa ale pozastavil pri klimatických podmienkach.
Rozprávajte.
Vezmite si, kde sa historicky stavalo z tehál. Skôr na juhu, sever veľa využíval drevo, my sme boli dajme tomu niekde na hranici. S tým, ako sa mení klíma, sa budeme posúvať do tej južnej teplejšej klímy a stromy nebudeme mať v takom nadbytku, aby sme z nich robili prioritne len stavby. Možno, že stavitelia budú mať problém za päťdesiat rokov zohnať aj obyčajný smrekový trám.
Je klimatická zmena zvrátiteľná?
To je otázka pre klimatológa a je dosť ťažká. Zmenu si môžete predstaviť ako to, že otočíte kormidlom lode. A my úprimne povedané úplne nevieme, akú veľkú zotrvačnosť náš ekosystém má. Kedy tá pomyselná loď po otočení kormidla zatočí.
Je vo svetle toho reálna uhlíková neutralita budov, ktoré chce Európska únia dosiahnuť v roku 2050?
Je otázkou, v akých mantineloch ju vnímame. Máme tendenciu sa často upínať len na jeden parameter, ktorý nás vo finále extrémne zväzuje a vlastne je demotivujúce, že ho nemôžeme dosiahnuť. Podľa mňa sa k tej vízii priblížime, ale že by sme tú víziu naplnili stopercentne, to si úplne nemyslím.
Vadí to veľa?
Nevadí, ak budeme v nejakej pokročilej fáze, pokiaľ sa o to budeme snažiť. Aj to je cesta dopredu.
A je tou cestou dopredu vlastne úkrok späť v tom zmysle, že budeme musieť trochu opustiť komfort konzumu a sústrediť sa viac na trvanlivosť?
Rozhodne. Ospravedlňujem sa, viem, že teraz veľa ľudí naštvem, ale dostupné materiály sú stále dosť lacné. Stále máme možnosť ich bez väčších problémov vyhodiť a vymeniť za lepšie. Materiály boli kedysi cennejšie, preto sme s nimi šetrili a emisií bolo menej.
Napadá ma paralela s automobilmi – dodnes jazdia tridsať rokov staré autá a tie nové sa po pár rokoch začnú ľudovo povedané sypať…
To je otázka nejakého biznis modelu, ktorý samozrejme chce, aby sa peniaze v ekonomike točili. Na druhej strane nenechajme sa uniesť sentimentom starých dobrých časov. Ak to tridsať rokov staré auto máte doma ako záložné a prejdete s ním pár kilometrov za rok, tak takpovediac čert zober jeho emisie. Ale nemôžete s takýmto autom jazdiť ako taxikár. Pokrok je nevyhnutný a nutný. Starý benzínový motor cesta nie je, tu by som sa do minulosti nevracal, ale pokiaľ dokážeme napríklad nejakou formou zjednodušiť výrobu a znížiť tak emisie, potom to nevnímam ako krok späť. A keď teda riešime paralely, napadá ma oblečenie. Z hľadiska environmentálneho dopadu je výroba kvalitného a nekvalitného trička vlastne rovnaká. Ale to kvalitné tričko budete nosiť roky, zatiaľ čo to nekvalitné si za tú dobu budete musieť kúpiť napríklad päťkrát. A to už environmentálny problém je. A dostávame sa späť k trvanlivosti, kvalite, životnosti a jej súvislostiam.
Vizitka:
Prof. Ing. Vladimír Kočí, Ph.D., MBA
Vo svojej odbornej činnosti sa venuje environmentálnym dopadom ľudskej činnosti, environmentálnym vedám a predovšetkým produktovej ekológii. Je odborníkom na metódu posudzovania životného cyklu produktov, ktorú v Českej republike rozvíja. Vo svojich projektoch rozvíja ekodizajn a ďalšie nástroje znižovania nepriaznivých dopadov ľudskej činnosti na životné prostredie. Okrem práce na mnohých vedeckých projektov spolupracuje s ďalšími univerzitami, mnohými priemyselnými podnikmi, s neziskovými organizáciami aj so samosprávou ČR.
Čítajte tiež:
