Na nábreží pôvodne stával činžovný dom, ktorý bol v roku 1945 zničený zásahom americkej bomby. Útok, pri ktorom bombardéry začali útočiť miesto Drážďan na Prahu, si vyžiadal vyše sedemsto obetí. Zničených bolo vtedy aj mnoho stavieb, vrátane Emauzského kláštora. Až do 90. rokov potom nebolo jasné, čo ďalšie na tomto mieste vznikne. Myšlienku zástavby vyslovil až uznávaný architekt chorvátskeho pôvodu Vlado Milunič spolu s Václavom Havlom, ktorý v tom čase býval v susednom dome. Práve projekt Miluniča bol vybraný na realizáciu. Zvolený architekt si následne na spoluprácu pozval svetovo uznávaného dizajnéra Franka O. Gehryho, ktorý údajne ponuku na realizáciu domu prijal so slovami, že „pre krajinu, ktorá dala Amerike Jaromíra Jágra, urobí čokoľvek.“
Tancujúci dom bol vystavený pod záštitou holandskej poisťovne Nationale Nederlanden. Základný kameň bol položený 3. septembra 1994. Stavba „roztancovala“ Rašínovo nábrežie o dva roky neskôr – v roku 1996. Stala sa jedným z pilierov modernej pražskej architektúry. Už podľa pôvodného návrhu sa mala budova vykláňať nad križovatku, čo malo symbolizovať československú spoločnosť na začiatku 90. rokov 20. storočia, ktorá sa z „totalitnej strnulosti dala do pohybu“.
Búrlivý štart slávneho domu
Keď bol Tancujúci dom dokončený, Prahu poriadne rozdelil. Jeho odvážny tvar pôsobiaci vedľa historických domov ako z iného sveta vyvolal obavy, že moderná stavba bude rušiť celé nábrežie. Kritici mu dokonca posmešne hovorili „Opitý dom“, pretože sa podľa nich medzi klasickými fasádami doslova potkýnal. Nech už sa ale o Gehryho a Milunićovom návrhu vtedy hovorilo akokoľvek, čas hral v prospech budovy. Postupne si získala rešpekt, stala sa architektonickou ikonou a dnes už si väčšina Pražanov ani turistov nevie predstaviť mesto bez jej typického „tanca“.
Prezývku získala po slávnom tanečnom páre
Budova má sedem nadzemných podlaží a dve podlažia podzemné. Metaforický názov získal dom podľa svojich veží, ktoré pripomínajú postavy tanečníkov Freda Astaira (murovaná veža) a Ginger Rogersovej (sklenená veža). Veža Ginger s dvojplášťovou sklenenou fasádou je zavesená na nosnej oceľovej konštrukcii. Vďaka unikátnemu tvaru objektu je každé poschodie iné. Konštrukcia Tancujúceho domu je železobetónová. Na stavbu bolo použitých deväťdesiat deväť originálnych fasádnych panelov, z ktorých každý je originál, ktorý sa od ostatných líši mierou hrúbky, prehnutia a plastikou na lícovej strane. Na vrchole veže, ktorá symbolizuje postavu tanečníka, je umiestnená kopula s konštrukciou z kovových trubiek potiahnutá nerezovou sieťovinou s okami a zahalená do pomyselných vlasov. Autorom kopule je práve Frank O. Gehry.
Stavba získala najvyššie dizajnové ocenenie časopisu Time
Tancujúci dom je možné zaradiť medzi najrozporuplnejšie novodobé pražské stavby. Jeho obdivovatelia si pochvaľujú modernú architektúru a unikátne tvarové riešenie. Naopak kritici stavbe vyčítajú, že svojím tvarom narúša uličný rád a nehodí sa medzi tamojšie secesné budovy. Čo ale budove nikto nevezme, je prestížne ocenenie amerického časopisu Time za design roku 1996. V českom časopise Architekt sa Tancujúci dom dostal medzi 5 najvýznamnejších českých stavieb 90. rokov.
Izby ponúkajú neprekonateľný výhľad na Pražský hrad
V budove sa na šiestich podlažiach nachádzajú kancelárske priestory. Nechýba ani reštaurácia s populárnym barom na najvyššom poschodí a konferenčné stredisko na prízemí a v suteréne. O interiér kancelárií sa postarala architektka Eva Jiřičná. Tancujúci dom je ale novo aj hotel, ktorý získava od svojich hostí veľmi vysoké hodnotenia. Okrem devätnástich izieb ponúka hotel aj luxusné apartmány Ginger Royal Suite a Fred Royal Suite, ktoré sú umiestnené priamo vo vežiach budovy a poskytujú jedinečný výhľad na Pražský hrad. Hotel aj reštaurácia navyše po koronavírusovej kríze zmenili cenovú politiku s cieľom prilákať sem viac českých návštevníkov. Väčšinu návštevníkov Tancujúceho domu totiž doteraz tvorili predovšetkým zahraniční turisti. Tancujúci dom patrí medzi skvosty nielen pražskej, ale aj svetovej architektúry. Bola by obrovská škoda si ho aspoň raz za život zvnútra neprezrieť, nemyslíte?
Súvisiace články:
